Písal sa rok 1904 a za všetkým stál človek menom Henry Augustus Mears. Bol veľkým športovým fanúšikom a túžil preraziť v Londýne. Na prelome storočí v hlavnom meste neexistovalo ani jedno futbalové mužstvo hrajúce v prvej lige. Mears videl potenciál pre nový klub na starom atletickom štadióne na Stamford Bridge, ktorý chcel zmodernizovať. Oslovil v susedstve existujúci FC Fulham s ponukoun na presťahovanie sa, všetko však stroskotalo na finančných podmienkach. Čo teraz?

 

14.3.1905 sa stretol so svojím poradcom Frederickom Parkerom v krčme "The Butcher´s Hook"oproti štadiónu a jediným programom bolo meno pre nový futbalový klub. Padali názvy ako Stamford Bridge FC, Kensington FC a London FC, ale všetky boli zamietnuté. Chelsea FC bol nakoniec názov, na ktorom sa zhodli – a príbeh sa mohol začať…

Ďaľším krokom bolo zapísať Chelsea FC do ligy. Kedže sme neboli vítaní v Južnej futbalovej lige, obrátili sme zrak na Severnú futbalovú ligu, korá mala predsa len vyššiu kvalitu. 29.5.1905 sme boli prijatí do druhej divízie v rámci Severnej futbalovej ligy. Frederick Parker potvrdil svoje obchodné schopnosti a boli sme prvým tímom v histórii, ktorý sa dostal do ligy bez kopnutia do lopty. Prvým hráčom a manažérom sa stal škótsky internacionál John Tait Robertson.

 

20-te roky

Mears skonal v roku 1912, ale jeho sen o veľkom štadióne sa mu nakoniec spnil. Na Stamford Bridge sa ešte pred otvorením Wembley v roku 1923 odohrali tri finále FA Cupu. Jedného z nich (1920) sme mohli byť aj my, ale v semifinále sme podľahli Aston Ville. V tom istom roku sa nám podarilo umiestniť sa na treťom mieste, čo bola naša najvyššia pozíca v nie veľmi vydarenej dekáde. Rok 1924 znamenal zostup do druhej ligy a návrat sa nám vydaril až v sezóne 1929-30.

 

30-te roky

Začali sa našim postupom do prvej ligy. Diváci začali prichádzať a tento nárast vyvrcholil v októbri roku 1935 na zápase Chelsea – Arsenal. 89 905 divákov videlo malý zázrak. Tým bola remíza našich s Arsenalom, ktorý už vtedy predstavoval obrovkú silu. Od vzniku klubu sme sa nikdy nebáli míňať peniaze na nákupy hráčov, avšak títo nie veľmi uspokojovali po úspechu hladných fanúšikov v tej dobe.

 

40-te roky

Prvýkrát sme si zahrali finále vo Wembley. Bol to Pohár južnej ligy a podľahli sme Charltonu. Chuť sme si však napravili o rok neskôr a dokonca pred samotným kráľom. Porazili sme Millwall a získali pohár. Objavili sa aj naši prví slávni strelci – mená ako Tommy Lawton, ale predovšetkým Roy Bentley sa zapísali do histórie klubu. Bentley bol najlepším strelcom klubu v každej z jeho ôsmich sezón.

 

50-te roky

Začali sa skvele – dve seminále FA Cupu. V lige sa nám až tak nedarilo, napriek tomu sme sa zachránili. Všetky stopy amaterizmu v klube však zmizli s príchodom nového manažéra menom Ted Drake. Preslávil sa výrokom, že veľa ľudí chodí na Stamford Bridge pozerať futbal a nie podporovať Chelsea – my však chceme, aby ľudia jedli a pili Chelsea, aby sa im o Chelsea snívalo. Odstránil z loga klubu penzistu a zbavil klub prezývky "penzisti". Osobne sa zapojil do trénovania a rozvinul program hľadania nových talentov v nižších súťažiach ako aj systém mládežníckych tímov v Chelsea. Urobil veľkú službu pre všetkých budúcich manažérov. Deň D nakoniec prišiel a v roku 1955 sme prvýkrát vyhrali ligu! Bentley bol našim najlepším strelcom a mená ako Parsons, Blunstone a Wicks sa stali nezabudnuteľnými. V ďaľšej sezóne sme skončili až na šesťnástom mieste, ale mládežnícky program priniesol hádam najväčší produkt v histórii klubu - bol ním útočník Jimmy Greaves.